Slovíčko „merino“ sa v poslednej dobe skloňuje v hojnom množstve, poďme sa teda pozrieť, čo znamená.

Merino je plemeno oviec, šľachtené stáročia na veľkú produkciu jemnej vlny. Pôvodné merinové ovce boli vyšľachtené ešte v stredovekom Španielsku a niekoľko storočí existoval trest smrti za vývoz tohto plemena za hranice krajiny – tak si držalo monopol na najlukratívnejší typ vlny v celom vtedy známom svete. Až v 18.-tom storočí sa merino ovce rozšírili po Európe (väčšinou ako kráľovské dary medzi panovníkmi) a ku koncu storočia sa dostali aj do Nového Sveta – Ameriky.

Následne sa merinová rodina pomerne rozvetvila, existuje veľa krížení, pokiaľ si chovateľ prial skĺbiť vlastnosti jemnej vlny s väčším telesným rámcom, vyššou odolnosťou alebo vyššou produkciou mlieka. Merino vlna teda vonkoncom nie je jediný homogénny typ vlny, ale celá škála od páperovojemnej po stále jemnú, ale odolnejšiu. Vyvinuli sa tak ďalšie plemená ako napr. Merino Landschaft, Fleischmerino, Rambouillet, Debouillet, Peppin, Poll, etc. V bývalom Sovietskom zväze sa začiatkom 20.-teho storočia vyšľachtilo plemeno Askánske merino – merino krížené s príbuzným Rambouillet, v snahe získať väčší podiel mäsa na ovciach.

Vlna merino všeobecne je veľmi hustá (z oviec sa získa v priemere viac kíl vlny ako z iných plemien) a veľmi mastná. Vďaka svojej jemnosti sú konce často hodne špinavé a zlepené, vďaka svojej hustote a dĺžke (6-10cm) však špina málo preniká dovnútra rúna. Keď však nečistoty a lanolín z vlny vyperiete, výťažnosť tejto vlny je len okolo 50% – to znamená, že z 10kg len púhym opraním dostanete 5kg 🙂

Vzorka slovenského askánskeho merina. Domov prišlo vrece vlny v surovom a hodne špinavom stave 🙂 Do istej miery to veľmi inak nejde, ovečky by museli nosiť kabáty aby sa vlna nezašpinila 🙂 Každopádne toto merino vyžadovalo veľa preplachovania v horúcej vode a takmer žiadnu manipuláciu v rámci kúpeľa, pretože sa plstí skutočne rado. Triedenie a ukladanie do lavóra a samotné vymieňanie nálevov trvalo veľmi dlho. Netreba nechať na vlne mastnotu znova zaschnúť nevypratú, pretože následne vlna môže žltnúť a oxidovať a ťažko sa s ňou ďalej pracuje.

Jemné typy vlny majú hodne oblúčikov, kľudne 3 na 1cm. Pevnejšie a dlhšie typy vlny ich budú mať omnoho menej. Keďže vlnené vlákno má pamäť – to znamená, že po namočení sa snaží vrátiť sa do svojej pôvodnej formy, oblúčiky spôsobujú pružnosť výslednej priadze aj pleteniny. Tá môže byť vyššia pri jemných plemenách ako pri odolnejších.

V čase testovania askánskeho merina som ešte nemala hrebene na vlnu, takže som použila iba malý švihací kartáč na otvorenie zlepených končekov a priadla som rovno z rozvoľnenej kučierky. Po tej čistiacej námahe bola vlna jemnučká, i keď dobiela sa mi ju vyprať nepodarilo (mala som staršiu striž, ktorá už chvíľku ležala v sklade). Upriadla som na kolovrátku tenkú jednonitku a zosúkala do dvojnitky – dve jednonitkové priadze skrútené navzájom. Zvyšuje sa tak pevnosť a odolnosť priadze – podľa toho, na čo chcete následne priadzu používať, je dobré vziať pri výbere (alebo pradení) do úvahy aj počet jednotlivých nitiek, z ktorých sa priadza skladá.

Kvôli svojej jemnosti potrebuje merino na kolovrátku alebo pri strojovom pradení relatívne dosť skrutu – jednak aby sa vlákna stihli stočiť a spojiť a jednak aby dobre držali pohromade a vytvorili konzistentnú priadzu. Pri voľnejšom uhle skrutu vznikne priadza nadýchanejšia, ale takú je lepšie použiť na kúsky, nevyžadujúce veľa pevnosti (pleteniny pre najmenších, šatka pre citlivých, ktorou sa nebude priveľa manipulovať v rukách atď.), pretože akonáhle je jemná vlna aj voľne spradená, rýchlo podlieha žmolkovaniu a predieraniu. Pri slovenskom merine však toto veľmi nehrozí – najjemnejšie typy merina sa dochovajú v Austrálii, na Novom Zélande a v Južnej Amerike, potrebujú inú klímu a diétu než je u nás.

Mínusom však je, že zatiaľ žiadnu slovenskú vlnu v hotovej priadzi nezoženiete, dá sa získať jedine surová na vlastné spracovanie.

Toto je teda záverečná vzorka zo slovenského askánskeho merina – nie tak jemného ako zahraničné, ale počítam že oveľa odolnejšieho. Hrúbka podľa zahraničných stupníc je Sport, dvojnitka, cca 17wpi, štvorec pletený na ihliciach hrúbky 2mm. Pri dobrom načesaní sa pradie ľahučko a konzistentne, po upletení pekne drží tvar. Je stále veľmi príjemné aj na nosenie na koži. Osobne, ak už merino kupujem zo zahraničia načesané a pripravené na pradenie, vyberám si podľa množnosti ekologické zdroje, ktoré majú certifikáty aj pre chov zvierat bez krutosti a radšej zlatú strednú cestu v jemnosti 🙂