V septembri 2017 som dostala objednávku, aká je pre mňa nanajvýš ideálna. „Vy máte slovenskú vlnu? To je úžasné, prosím si sveter. Aby som vedel, odkiaľ vlna je a komu prešla cez ruky.“ Perfektné. Akurát keď som mala cenu odhadnúť, tak mi chvíľku bolo úzko. Áno, drahé to bude, ale pojem lacné alebo drahé len znamená, či dokážeme dnes oceniť reálnymi číslami to, čo je za vyrobením kusu oblečenia od piky. Nemáme možnosť asi to urobiť s každým kúskom, ale to je možno dobre…lepšie si tak rozmyslíme čo odkiaľ naozaj chceme a potrebujeme. Ale ak bola niekedy doba, kedy treba premýšľať nad pôvodom nášho textilu a skutočnou cenou tričiek za dve eurá, tak je to dnes. Cenila som si nesmierne tú objednávku – šetrila som si ju a užívala skoro rok, kým som sveter dokončila 🙂 Príbeh má zaujímavý:

Mala som doma kilo a pol čiernej vlny zo slovenských Ouessantských miniovečiek z Galanty, od pani Márie. To bude na sveter akurát, vravela som si. Vlnu som vyprala, vytriedila, päť dní česala do hladkých čistých prameňov (naraz šlo vyčesať cca 5g vlny) a ďalších pár dní priadla. Vypranú vlnu som česala na hrebeňoch našej vlastnej výroby (zatiaľ jediné na Slovensku) a prečesávala som ju viackrát, aby sa poriadne vyčistila od zbytkov rastlín. Z česania na hrebeňoch vzniknú hladké pramienky, ktoré keď sa pradú do tzv. „worsted“ priadze (čiže sa uhládzajú pri pradení prstami), minimalizujú množstvo vytŕčajúcich končekov vlnených vlákien a obmedzia do určitej miery drsnosť vlny.

Robila som trojnitku, t.j. priadzu zloženú z troch nitiek, aby bola pekne okrúhla a dobre tvorila štruktúry vrkôčikových vzorov na svetri, ktorý si zákazník z ponuky vybral (návod na sveter pochádza od skvelého dizajnéra Martina Storeyho). Priadla som teda hrúbku a štruktúru priadze čo najpresnejšie k návodu, aby mi sedeli počty očiek a riadkov. Je potrebné zmestiť určitý počet očiek do 10cm šírky pleteniny a určitý počet riadkov do 10cm výšky pleteniny, aby pri pletení následne sedela veľkosť a vzor. Ideálne je urobiť si malú pletenú vzorku a i keď sa priznám, že často sa tomu vyhnem, tentokrát som vsadila na disciplínu a istotu 🙂 A dobre som spravila, pretože prvá vzorka priadze vyšla s príliš pevným skrutom a teda tvrdšia, než by bolo príjemné na nosenie, sveter by stratil značnú časť svojej ohybnosti. Upravila som teda uhol skrutu na nižší, jemnejší a ďalší pokus bol o poznanie mäkkší.

Keďže však v rúne bolo relatívne dosť zástrihov a krátkych vlákien, na hrebeňoch zostalo po vyčesaní prameňov veľké množstvo „odpadu“. Z kila a pol rúna som tak nakoniec spriadla len niečo cez pol kila priadze…Čo teraz? Viac čiernej ouessantskej vlny som nemala, o inom zdroji nevedela, a tak som veru nakoniec napísala zákazníkovi, že budeme musieť počkať. Dokedy? Nuž, do jarnej striže, až sa tie isté ovečky, identického plemena a farby, budú strihať znova a zoženiem vlny viac na dokončenie 🙂

Kým prišla jar a nové strihanie, príbeh sa ešte utešene zamotával. Na trhu v Starej tržnici sa pri mojom kolovrátku zastavil  Ivan Štosel, chlapisko medvedisko, ktorý už pár rokov vedie známu značku Pohan, šijúcu ľanové oblečenie.

„Čo to pradieš? To vyzerá ako z našej Katy!“

„Ouessantskú vlnu, od Galanty“

„Od tej a tej panej? No, tá ma ovečky odo mňa! Tak mám pravdu, je to ako z našej Katy! Potrebuješ ešte? Na jar Ti donesiem!“

Keď sa neskôr pristavil pri kolovrátku aj zákazník, ktorý si sveter objednával, vraví mi na to: „Ivan? Veď s tým sa poznáme!“

A tak Libor, ktorý chcel sveter zo slovenských ovečiek a od slovenského remeselníka, dostal nakoniec kus oblečenia z vlny oviec vlastného kamaráta 🙂 Hej, Slovensko je malé a hej, remeselníkov je ako šafránu, ale každé malé prepojenie navyše vždy urobí z veci niečo špeciálne. Príbeh výrobkov môže byť nakoniec tak dôležitý ako výrobok sám, pretože má pre vlastníka (aj výrobcu) nakoniec úplne inú cenu, tvorí si s ním vzťah, nesie jeho hodnoty. Nepoviem že je „môj“ sveter úžasný a najlepší, učiť sa budem donekonečna, ale tie drobnosti, spoje a myšlienky do vlákien spradené a spletené nesú nakoniec úplne inú emóciu ako masová produkcia.

V apríli a máji nakoniec vlna po novej striži dorazila (k tomu ako som nebola doma, keď mi ju Ivan láskavo priviezol a zabudla som nechať preňho mame plácu, radšej pomlčím)…a nakoniec bolo zdrojov naokolo toľko, že jej bolo o dosť viac než bolo treba. Na rad prišla ďalšia runda prania, sušenia, česania a pradenia. Keď bolo konečne pradienok dosť – a bolo ich kilo a asi 1000 metrov trojnitky – všetky vyprané a zafixované, mohlo sa začať pliesť. Vtipné je, že vždy predtým mi pripadalo pletenie svetra veľmi zdĺhavé, ale tu to bola najrýchlejšia zo všetkých fáz 🙂 Vrkôčikové vzory sú tak zaujímavé na pletenie, že sa mi chcelo neustále urobiť „ešte aspoň jeden riadok“ 🙂 a diely rýchlo pribúdali.

Predný a zadný diel bol hotový asi za štyri dni – priadza mala hrubší priemer a práca šla príjemne od ruky. Problém nastal pri rukávoch – paradoxne jednoduchší vzor mi po tých vzrušujúcich copoch pripadal nudný a robota sa spomalila. Okrem toho sa udiala nepríjemná vec – rukávy upletené podľa návodu nesedeli k dielom.  Vzor trošku zmenil výšku riadkov a rukávy bolo treba kúsok vypárať, prepočítať očká a riadky, návod trošku prispôsobiť a plecia na rukávoch celé prepliesť odznova. To oddialilo dokončenie svetra o pekných pár dní, pretože takú vec bolo treba najprv znechutene odložiť do rohu, dva dni na ňu zazerať akoby za to mohla a potom sa s povzdychom odovzdane pustiť do prerábky 🙂

Navyše, po dokončení rukávov som zistila, že mi bude ešte predsa len chýbať asi smiešnych 20 metrov na golierový patent…uf. To znamenalo opäť menšie množstvo rúna vyprať, vysušiť, načesať a spriasť 😀 Ale viete ako to je – koniec dobrý, všetko dobré. Ostávalo sveter po dieloch vyprať, napnúť a vyblokovať a pozošívať časti dohromady. Pri blokovaní vzor vyskočil ešte krajšie a dorovnala som posledné centimetre presne do požadovanej formy. Aj tak, keďže som upravovala rukávy a odchyľovala sa od návodu, čakala som na prevzatie a vyskúšanie s malou dušičkou – počas pletenia neprebiehalo žiadne skúšanie. Libor s Evkou ale prišli, ja som na chvíľu zažmúrila oči a sveter bol na novom majiteľovi… A sedel a pristal a nevedela som, ktorý z nás je spokojnejší 🙂 Je poctivý, hrubý a ťažký, nie je super jemný ani nadýchaný. Je ale celý celučičký slovenský, poriadny, hrejivý a teplý, zaujímavý a dobre padnúci. Môže pokojne fungovať ako bunda, nielen ako sveter. Má nakoniec 1.2kg a cca 1020 metrov priadze a vysokú cenu, ktorá nakoniec za tie hodiny práce nebola vôbec vysoká 😀 a dúfam že sa každý cent z nej oplatí a sveter vydrží skutočne desaťročia. Bol mojou objednávkou snov a úžasným vzdelávacím projektom a úprimne sa teším na všetky ďalšie, ktoré ma ešte čakajú…:-)

A úplne na záver vkladám Liborovu perlu na margo jemnosti slovenskej vlny. Keď som mu popisovala prvú vzorku, ako nie je veľmi jemná, odpísal: „Nevadí…keď niekomu inému nevadí na sebe nosiť plasty, mne nevadí sveter, ktorý šteklí“.