Keď som chodila do školy, počúvala som prednášky o tom, ako v Paríži na Salóne pravidelne nejaká skupina mladých umelcov urobila víchor a vznikol nový maliarsky smer. Salón bol taký oficiálny, trochu vzdialený pojem, ktorého sa účastnia vždy „tí druhí“, tí „naozajstní umelci“.
Chcelo to ešte mnoho rokov, kým som si povedala, že nastal čas aby šiel aspoň nejaký môj obraz na verejnosť, nech je či nie je toho hodný, nech je reakcia akákoľvek. A cestu mi skrížil Salón, povážte 🙂 Salón výtvarníkov Malokarpatského regiónu, ktorého som veľmi spokojnou obyvateľkou. Problém bol jediný – už roky som nemaľovala. Vytiahla som staré obrazy a vyberala a vyberala… Vybrala som, ale zároveň mi došlo, že nemôžem dať obe práce asi 15 rokov staré, že i keď nie sú všetky úplne mimo, tak treba aktualizovať – pre samú seba. A tak som po toľkých rokoch vytiahla štetce a na týždeň sa do toho zanorila (ako sa len dalo popri chalanoch). A vyšlo to, dokonca vzniklo plátno, ktoré mi pripadalo ako sestra jedného zo starších diel – a tak idú dve dámy na Salón spolu, ako premostenie kusu života, predtým a teraz. Zahŕňajú roky, ktoré priniesli spoznávanie života so všetkým čo k nemu patrí. Sú trochu ako yin a yang…a ja som zvedavá, ako ich budú vnímať iní.
Dámu s tmavomodrou minulosťou môžete nájsť tu v eshope. Zaujímavým momentom bolo, keď som obe rámovala a trávila s nimi ten pozorný čas, dívala sa na ne a premietala o tom, čo pre mňa znamenajú. Prišla chvíľka, kedy som si s hrôzou uvedomila, ako som ju podcenila. Doslova – uvedomila som si koľko toho v nej je a za akú smiešnu sumu ju ponúkam. Rýchlo som to napravila a spätne sa tomu sama divila, ako samo to prišlo. Pretože prestať sa podceňovať je veľká lekcia.
Pozývam Vás teda vo štvrtok, 30.júna 2016 na vernisáž do ZOYA MUSEUM v Elesko Wine Park za Modrou. Pre mňa bude prvá, tak nech je aká chce 🙂
