Moja prvá, neuveriteľné 🙂

Je mi cťou, že som sa tento rok zúčastnila 20-teho ročníka Salónu výtvarníkov malokarpatského regiónu. Už som ho tu predstavila, takže sa nejdem obšírne rozpisovať, len sa chcem podeliť o ten pocit…

Necítim sa ako veľký výtvarník, nikdy som sa za takého nepovažovala. Nikdy som nerozumela „vysokému“ umeniu, vždy ma to ťahalo viac k umeleckým remeslám, k použiteľným veciam. Umenie však je moja platonická láska – viete že láske málokto z nás naozaj rozumie, a možno to nie je potrebné 🙂

Bolo mi teda na tej veľkej vernisáži s mnohými známymi (a mnou obdivovanými) menami trošku nepatrične, ale povedala som si, že už som veľká a zvládnem to 🙂 Prvýkrát sa mi trochu roztriasli kolená, keď som zistila, že budeme musieť po zavolaní nášho mena po jednom dopredu…a druhýkrát, keď som si po ceste k autu nažio a osobne pokecala s pani Trizuljakovou 🙂

Tak…jedna z ďalších krásnych prízvučných dôb do života 🙂