V apríli tohto roku som mala obrovské šťastie. Teda, mala som ho trochu skôr, ale v apríli som si ho naplno užila 🙂

Pradenie je nielen moja vášeň, ale aj moje remeslo a živobytie. (Nenapíšem profesia, za to považujem vyštudovaného pradiara, a to ja nie som). Základ som sa naučila u Danky Linhartovej, ktorá vedie (resp. teraz už Danka Linhartová ml.) firmu Dalin, sídliacu v Prahe, a dovážajúcu veľmi kvalitné kolovrátky, tkáčske stavy a všetko k tomu potrebné, z Nového Zélandu, od firmy Ashford. Tam som sa pradením nakazila a potrebovala som pokračovať. Keďže ale zdrojov na učenie v tomto obore je u nás doma pramálo – starší vymreli, nové sa len teraz tvoria (a je mi cťou byť súčasťou toho obnovného procesu, moja brožúrka pre ÚĽUV by mala čochvíľa vyjsť!) – a ja som sa nutne potrebovala učiť a vzdelávať, viac a viac, hľadala som zdroje v zahraničí. Našla som, po internete, webinároch, video lekciách, anglickej literatúre. Nazbierala som si tak riadnu hrsť obľúbených učiteľov, od ktorých som čerpala a stále čerpám, hoci som ich nikdy osobne nestretla.

Jedným z takých zdrojov je americký časopis PLY. Vydáva ho v Kansas City akčná a šikovná Jacey Boggs Faulkner, ktorá pradie množstvo rokov. Začala tak okolo časopisu združovať plno hlavne amerických profesionálov, lektorov a ľudí, ktorí sa vláknu a jeho pradeniu, pleteniu či tkaniu venujú často tak dlhú dobu, akú sa oň u nás nik moc nezaujímal. Toto združovanie postupne prerástlo v chuť stretnúť sa a vymieňať si skúsenosti naživo  a tak vzniklo 5-dňové sústredenie v Kansas City, nazvané PLY Away. Každý rok naň príde mnoho lektorov so zaujímavými témamu kurzov (často viazaných na témy tohoročných časopisov) a pár stoviek účastníkov.

Časopis som začala odoberať hneď ako som naň natrafila. Do EU to nie je úplne lacná záležitosť, ale keď má človek silnú potrebu, obmedzené možnosti a super komunitu „kolegyniek“, s ktorými si náklady a vedomosti podelí, niet o čom 🙂 O nejaký čas som natrafila aj na PLY Away. Najprv som si povzdychla – „ach, to by bolo niečo“… potom som sa preklikala k informácii o štipendiu. Srdce mi zaplesalo – ono je možné tam účasť vyhrať??? A nakoniec som zistila, že som informáciu objavila deň po uzávierke 😀

No nič, no, povedala som si, na budúci rok si to ustrážim. A ustrážila. Bolo treba napísať v angličtine esej, kto čo prečo načo a zohnať dve odporúčania od zasvätených. Tu chcem poďakovať Zuzke z Pradenie.sk a Danke Linhartovej ml. z Dalinu – napísali mi také odporúčania, že som mala na krajíčku od dojatia 🙂 Žiadosť som odoslala a čakala. Aj som pozabudla, pretože uzávierka a výber trval vyše mesiaca…až v jeden večer v októbri som našla mail a skoro som si deti cez stenu pobudila, ako som zapišťala od nadšenia 🙂 – štipko som získala ja!

Pred aprílom nervozita patrične stúpala, nie som cestovateľ a nikdy predtým som neletela sama (no dobre, dala som si tréning v januári, na remeselnú akciu do Kuwaitu, tiež ako hosť:-D), nikdy predtým som nebola v USA, už dááááávno som aktívne nerozprávala po anglicky, predstavovala som si aký tam budem učeň a ako ja oslovím všetkých tých ľudí, ktorých poznám roky z internetu, bez odpadávania každý deň 😀 Pár dní pred odletom som nevedela nič o ubytovaní pred akciou a nemala dovybavené víza. Ale koniec dobrý, všetko dobré, cesta sa podarila, do lietadiel som trafila, ihlice mi na palubu dovolili, čo tam po 7-hodinovom posune 😀

Vyzdvihla ma a ubytovala pomocná organizátorka Teri (na IG fiberterian) a nezištne a ochotne sa mi nasledujúci deň venovala. Posun som nejako odspala a Nelson-Atkins Museum v Kansas City som si proste nemienila nechať ujsť. Chúďa, strávila tam so mnou dobrých 5 hodín a aj tak sme ho neprešli celé, ale ľudia moji milí…..bola som v Louvri a bola som v Uffizzi, kde sa mi pred Leonardon patrične kolená triasli. Ale toto múzeum je skutočne trieda. Každá jedna expozícia do detailu premyslená, vyladená, zharmonizovaná – osvetlenie, farba stien, dekorácie, vitríny, rozloženie predmetov, mix umenia a remesla… barometer môjho nadšenia vyletel z osi a nádrž na ochutnávanie krásy sa mi naplnila vrchovato. Odporúčam je slabé slovo. Patio, kde sa obeduje, posúďte sami 🙂

V pondelok 8.4. nadišiel čas nasťahovať sa do hotelovej izby s úžasným výhľadom na Memorial prvej svetovej vojny a bazén na piatom 🙂 a chvíľu z úctivej vzdialenosti pozorovať, ako sa v lobby zhromažďujú moje celebrity, kým postupne naberiem odvahu sa s nimi pofotiť 😀  Večer sa zorganizoval spoznávací pohár vína/večera – kto s kým sadol, s tým sa porozprával a zoznámil 🙂 A ja som mala šťastie, znova. Natrafila som na dve úžasné dámy, Tessu a Maryellu, s ktorými som počas ďalších dní prekecala kopu hodín, naučila sa od nich priasť bavlnu a dostala okrem štedrého balíčka s bavlnou na pradenie a thakli (vretienko na pradenie bavlny) aj kopu rád, uznania, láskavosti a pocty byť adoptovaná ako ich vnučka 🙂

Utorkovým ránom sa odštartovali lekcie – výber bol bohatý, vždy bežalo mnoho rôznych hodín paralelne. Niektoré dvojdňové, iné jednodňové či poldňové. Moje prvé dva dni som strávila s Jillian Moreno, ktorá napísala skvelú knihu Yarnitecture (tá moja cestovala z USA ku mne a potom nazad so mnou do USA, aby sa nechala podpísať .-D). Za tieto dva dni sme napriadli spústu vzoriek, kde sme testovali typy vlákna, uhly skrutu, rôzne techniky vyťahovania či farebnú manipuláciu, všetko doplnené veľmi dôsleným vedením poznámok. Už na konci prvého dňa sa nám hlavy krútili zo všetkého toho merania a porovnávania, ale počítam že nik z nás by nemenil ani minútu 🙂 Jedným z najlepších momentov bolo, keď Jillian vzala veľké vrece, plné česancov a vyklopila ho do stredu miestnosti… ten blažený šum, čo nami prebehol mohlo tromfnúť už len to, keď sme sa (okrem vyberania čo z toho spradieme) mohli na tú hromadu vyklopiť aj my a nechať Jillian nech nás odfotí 😀 Na to nikdy nezabudnem, aj keby som Alzheimera mala dostať, prisahám 😀

Na tretí deň som si naplánovala tému, ktorá rezonuje naším slovenským pradením a tradíciou. I keď sa u nás hodne priadla aj vlna, predsa len širšie sa spracúval ľan. Doteraz ma to fascinovalo tak nejako teoreticky, mám po babičke ľanový kolovrátok a kopu plátna, ale že by som túžila dostať sa k ľanu a priasť ho hodiny, tak ako vlnu, nemôžem povedať. Keď som ale na hodine úžasnej Joan S.Rouane, ktorá sa pradeniu rastlinných vlákien (a hlavne bavlny) venuje desaťročia, sadla k praslici a kolovratu a chytila tú kúdeľ, niečo z tej prastarej genetiky sa pospájalo, kliklo a zapadlo na miesto kam malo. Mohla potom prísť vzorka čohokoľvek, konope také či onaké, x druhov ľanu, všetko šlo 🙂 A sledovať tie staré skúsené ruky a učiť sa od nich….to je výsada.

V piatok som bola nachystaná nasávať ďalšiu sumu informácií od ďalšieho páru starých rúk – Stephenie Gaustad, manželka nedávno zosnulého asi najväčšieho machra na konštrukciu kolovrátkov Aldena Amosa, autorka knižiek o pradení rastlinných vlákien a bavlny (ale škálu skúseností má omnoho širšiu, samozrejme). Skúšali sme rôzne triky na farebné efekty a textúru priadze, hrali sa s hrúbkou a spôsobmi súkania, omotávania. Škoda, že sa niektoré dni nedajú natiahnuť na viac hodín 🙂

textúra so/spinning texture with Stephenie Gaustad

Na posledný deň som si vybrala farbenie. Asi je jasné, že jeden deň je na (hoci aj mini) kurz farbenia vlny nesmierne málo, ale Jane Woodhouse si s tým poradila – dostali sme počíslované kombinácie prísad, podelili si miešanie farbív a na konci dňa sme si rozdelili každý po jednej očíslovanej šnúrke, aby sme vedeli priradiť ktorá bola čím farbená.

Lekcie, ako môžete predpokladať, boli však len časť celého žúru.. Tri dni fungovalo in situ aj….vzdych….vlnené trhovisko 🙂  Česance strojové, česance ručne farbené, kudrlinky, priadze od výmyslu sveta – farbené, čipkové, hodvábne, vlnené. Literatúra, kolovrátky, česačky, vretienka, gombíky, vlákna všetkého druhu. Nebíčko pre každého vlnofila. Mám veľký zálusk ísť niekedy na veľký vlnený festival, ale som veľmi rada, že som si dala najprv tento „malý“, pretože neviem či by mi to blaho nohy nepodlomilo 😀 Aká je to nádhera, môcť mať pre niečo na svete takú vášeň a lásku, že sa Vám točí hlava od potešenia, nie? 🙂

Na rad prichádzajú teda úlovky 🙂 Rozpočet nebol veľký, ale halo…..návšteva v Amerike, pár lokálnych vecí si doviezť musím, aj keby som mesiac len chleba jedla, nie? 🙂 Takže okrem Nelson-Atkins Museum som stihla mimo PLYAway iba jednu návštevu v meste, ale zato veľmi dôležitú….lokálny obchodík s priadzami 🙂 A že bol skvelý, majiteľka príjemná (jedna z tých dám, čo si pri odchode na dôchodok povedia – čo budem robiť, založím si obchod – a idú do toho a vy máte chuť smeknúť klobúk :-)) a sortiment úžasný. Yarnsocial je v Kansas City vychádzajúca hviezda nielen preto, že vyberá vlnené mňamky z USA a sveta (majú aj našu slovensko-írsku hviezdu Hedgehog fibers), ale podporujú komunitu, Trish organizuje pletacie a pradiarske skupinky a posedenia.

Targhee je jedno z mála v Amerike vyšľachtených plemien. Krížené je s merinom, takže je príjemne jemné, ale nie úplná vata. Sranda je, že som dlho chodila po trhovisku, kým som našla farebnosť ktorá mi sadla a naozaj utkvela v hlave. Američania majú všeobecne radi o dosť živšie palety a čistejšie základné farby (a veľa, a na kope:-D) než ja, takže som si aj chvíľočku myslela, že hádam ušetrím…..ale potom som našla Yarngeek a prešlo ma to 😀

Na fotke je ešte jedna vecička, po ktorej som nejaký čas pásla a nikdy sa mi ju nechcelo objednávať zo zahraničia…náramok/meter z kože, prepotrebný pre pletúce osoby na cestách 🙂 Na jednej strane má centimetre, na druhej palce, čo sa šikne veľmi, pretože často pletiem podľa anglických návodov. Stánok, v ktorom som ho kúpila, nakoniec ale znamená pre mňa o dosť viac, pretože Amy sa venuje lokálnym a ohrozeným plemenám oviec a vedie projekt Shave’em to save’em  – v preklade Ostrihajte ich a zachráňte ich. Z mnohých plemien oviec sa totiž vlna považuje za druhoradú a pokiaľ nemajú pre priemysel iné využitie (mlieko, mäso), vymierajú. Vlna, ako už odo mňa viete, sa však dá využívať všetka 🙂

Moje adoptívne staré mamy som už spomínala vyššie…Predposlednú noc pobytu som strávila v ich hotelovej izbe, kde o polnoci naznali, že je pravý čas podarovať mi thakli – maličké a rýchle vretienko na pradenie bavlny a pár česancov rôznej PRÍRODNEJ bavlny (áno, existuje zopár farieb, nielen biela!) a rovno ma aj naučiť s ním robiť 🙂 Tak prečo nie, že…

Úžasných ľudí som tam stretla naozaj takú spústu, že sa nedajú vypočítať a vymenovať. Lektori, ktorí sa delili o svoje know-how nielen na mieste, ale takmer všetci zdôrazňovali že máme kedykoľvek napísať mail, ak sa potrebujeme poradiť 🙂 Organizátori, ktorí sa starali nielen o bohatý obsah, ale aj o naše pohodlie. Sponzori, ktorí zabezpečili svačinky cez prestávky – a uf, že sme tú kávu a koláč potrebovali pomedzi tú lávu informácií 🙂 Spoluštudentov, ktorí boli štedrejší než by museli. Vlnená komunita vo svete tiež nie je taká svätá a nezištná ako by sa niekedy mohlo zdať, ale tu na tomto mieste to skutočne tak bolo a bolo to opojné.

Na záver si nechávam veľké poďakovanie….čomu? Bohu, vesmíru, Prozreteľnosti, svojej Ceste…. to je jedno. Bolo to požehnanie, ktoré by som nepovažovala pred časom za možné. Ľudia ktorých poznám z veľkej diaľky a vďačím im za kusisko svojej zručnosti, odrazu všetci na hromade, živí, hovoriaci, komunikujúci a na niekoľko dní 🙂 Pardon že je na každom rámiku môj ksicht, ale aspoň som ich dala dokopy, nech to nie je príliš 😀 Na prvej fotke je so mnou Peri z The Woolery – značky, ktorá organizuje PLYAway spolu s Jacey Boggs Faulkner, vydavateľkou PLY magazine. Na druhej je to Esther Rodgers (nájdete ju všade ako jazzturtle – a jej divoké pláty na pradenie vám vyrazia dych). Dolu vľavo je Stephenie Gaustad, v strede Jacey Boggs Faulkner a Jillian Moreno a vpravo pán, ktorý založil a vyrába jedny z tých kolovrátkových mercedesov….Gord Lendrum.  Boli tam ďalšie dámy, pred ktorými má priadka chuť sa pokloniť ako Maggie Casey, Judith MacKenzie, Galina Khmeleva či Clemes and Clemes. Sny sa naozaj môžu niekedy plniť…aj lepšie než si dokážeme predstaviť (preto hneď po tomto úžasnom zážitku neostáva nič iné než si priať, aby som ich niekedy ešte stretla znova) 🙂